Uvrešťaný západ sa začína podobať na Ukrajinu

My máme nárok na toto, tamto a hento, ako rozmaznané dieťa. Vy musíte robiť všetko tak, ako my chceme, musíte sa nám prispôsobiť, inak sa čo? Hodíte na zem a budete vrieskať, alebo si roztrieskate hračku? Nech sa páči, tak sa hoďte na zem a vrieskajte. Pomôže vám to akurát tak, ako to pomohlo Ukrajine. Trpezlivý rodič počká, kým sa dieťa revom neunaví a hračky, ktoré si zničilo, už nebude mať. Je vymaľované.

Ten, kto riadi osud, ho riadi spravodlivo a keď sa chce niekto sťažovať, tak nech sa páči. Každý to raz pochopí, ak sa prepracuje k sebareflexii. Niekedy za dosť vysokú cenu. Všetky vojny a konflikty sú toho dôkazom.

Teraz sa naskytá otázka, že až kam hodláme zájsť? Kedy sa zastavíme a prestaneme vrešťať a prídeme k rozumu?

Ľudia toho sveta, ktorý podporuje požiadavky Ukrajiny a cíti, že krivda je páchaná aj na nich, sú už konfrontovaní s názormi a požiadavkami utečencov. Sú objektívne, alebo sa nič nezmenilo, a je to opäť len natrčená ruka, dajte mi? Niektorí pracujú a mnohí nie. Ale aj väčšina tých, čo pracujú sa cítia byť ukrivdení, že to západný svet môže za to ako dopadli. Zase nie ja, ale niekto druhý. Čiže vy za to môžete, tak sa o nás postarajte, ste povinní. Najprv išla krivda z východu a teraz aj zo západu. Dobre, tak sa už spamätajte, kým sa vám nepodarí rozbiť celý svet.

Nenastavuje nám to tak trochu zrkadlo? Nevidíme sa v ňom? Veď aj my sme sa mali, a máme sa zle preto, lebo za to môže sused. Ktorý, ten čo nám sedí na krku?

                                      Podobáme sa alebo sme rovnakí?

Čítaj tento článok na blogu Koncept