Prihlásiť sa
Jednota alebo rozdelenosť, tvorba alebo rozbíjanie
Ak sa nezjednotíme a nezačneme spolupracovať, tak sa situácia bude zhoršovať. Ide o to, aby si ľudia uvedomili, že veci sa sami od seba nezlepšia. To sa týka všetkých ľudí, nie len politikov.
Nesmieme trieštiť spoločnosť, ale zjednocovať, hľadať s každým spoločnú reč a nikoho nevylučovať. Ľudia musia hľadať to, čo ich spája a nie čo ich rozdeľuje. A ak aj majú na určité veci rôzne názory to neznamená, že sa už nemôžu zhodnúť v niečom inom. Spoločným záujmom by mal byť lepší život nás všetkých. Treba byť aktívny, rozmýšľať, a nech o smerovaní v konkrétnej otázke rozhodne väčšina, a menšina ju za to nebude nenávidieť, ale bude ju rešpektovať. Raz budem ja v menšine a zmierim sa s tým, a inokedy vo väčšine. Ak sa po čase a nadobudnutých skúsenostiach zistí, že zvolené riešenie nebolo ideálne, tak sa opäť väčšina dohodne na novom.
Kritika je potrebná aj osožná, lenže bez navrhovaných riešení, hlavne od ľudí, ktorí môžu veci ovplyvniť, je k ničomu a môže nadobudnúť aj škodlivý a deštruktívny charakter.
Hlavne vyjadrenia typu, že všetko je zlé a tu už nič nepomôže, si môžete strčiť za klobúk. Vždy sa dá zlepšovať, aj keď len po kúskoch.
Nikto si to pred pár rokmi nevedel predstaviť a ani si to nepripúšťal, žeby sa situácia mohla vyvinúť až do takéhoto chaosu. Mnohí ľudia pri pohľade na to, čo sa deje v spoločnosti, pociťujú úzkosť, neistotu a strach.
Lenže to, kam sme sa dostali, nevzniklo zo dňa na deň. Keď sa pozrieme len desať rokov dozadu, tak vidíme, že ľudia postupne prestávali vzájomne komunikovať alebo nekomunikovali korektne. Človek vystupujúci v médiách na verejnosti bez problémov klame a zavádza, a to už po tisíci krát. Nemá s tým vôbec žiaden problém. A verejnosť? Časť ľudí to prehliada, časť rezignovala a ďalší to považujú za normálne, lebo by robili to isté.
Väčšina ľudí, ak niečo robia, tak v tom vidia výlučne vlastný záujem a to, že by to malo slúžiť aj pre ostatných, ich nezaujíma. Ak vás nezaujímajú iní ľudia, tak tých ľudí zase nezaujímate vy. Čiže prekvitá individualizmus a egoizmus.
Riešením je žitie v spoločenstve a pre spoločnosť. Nemôžeme sa uzatvárať pred vonkajším svetom, lebo nás to dobehne a ešte je veľa vecí, ktoré môžeme stratiť alebo zničiť, ale takisto môžeme veľa napraviť a zachrániť.
Mám takýto konkrétny prípad zo života. Poznám jedného človeka, ktorý je šikovný, slušný, pracovitý, zodpovedný a starostlivý. Nedávno som sa ho opýtal, či už má jasno koho bude voliť. Odpoveď znela: Nemám a ani ma to nezaujíma. Rezignoval som. V posledných voľbách som volil, lebo som chcel zmenu, ale sklamal som sa. Ja mu na to odpoviem: A vážne si očakával od týchto ľudí zmenu? Aké na to mali predpoklady? Zamyslel si sa nad tým, alebo si si to zjednodušil, bez rozmyslu, a iba na základe emócií si tam ten volebný lístok hodil? Odpovedal mi, že sa veľmi tomu nevenoval. Odpoveď bola úprimná a ani ma neprekvapila, lebo ho poznám a viem, ako sa zaujíma o verejné otázky.
Určite má každý z nás veľa práce a povinností okolo seba, rodiny, zamestnania. Ale keď necháme ostatný svet napospas osudu, tak sa nám to vráti v podobe zhoršených životných podmienok. Na záver diskusie som dodal: Čo keď prídeš o pár rokov do nemocnice, lebo budeš potrebovať pomoc a nájdeš ju nefunkčnú alebo zatvorenú? Zatiaľ nám mnohé veci fungujú, aj keď nie perfektne, ale po čase nemusia. Čo ak tvoje dieťa nedostane súrnu pomoc, ktorú potrebuje? Koho z toho budeš viniť? Toho, čo si zvolil bez záujmu a rozmyslu?
Preto si zvoľme jednotu, tvorbu a spoluprácu.
